Bratislava 27. novembra (OTS) - Bratislava: Deti sa nevedeli dočkať spolužiakov z Ukrajiny

Keď sa v médiách začali objavovať správy o ukrajinských deťoch v slovenských školách, druháci na Spojenej škole sv. Vincenta de Paul sa začali tiež dožadovať svojho spolužiaka, či spolužiačky, utekajúcich pred vojnou na Ukrajine. Keď sa ich učiteľka Emanuela Jediná dozvedela, že by k nim do školy mala prísť druháčka, stála pred rozhodnutím: Vezme do živej triedy dievčatko s jazykovou bariérou, ktoré nepozná ani latinskú abecedu? Spoľahla sa však na dobrosrdečnosť svojich detí, a tak im čoskoro pribudla nová spolužiačka.

„V prvý deň jej deti priniesli drobné darčeky a pre veľký záujem sme museli losovať, kto s ňou bude sedieť. Na druhý deň deti prišli so slovníčkami, do ktorých im rodičia napísali jednoduché ukrajinské slová, aby ju mohli pozdraviť alebo sa spýtať, ako sa volá. Ďalšie deti si priniesli prepísanú abecedu a azbuku,“ spomína na začiatky s novou žiačkou Emanuela Jediná.

Triedna učiteľka hovorí, že deti v triede majú mimoriadne blízke vzťahy, a že aj rodičia sa o dianie v škole zaujímajú a zapájajú sa doňho. Pre ukrajinskú rodinu spontánne priniesli darčeky, z ktorých vznikla malá zbierka oblečenia, hračiek a školských potrieb.

„Spočiatku bola smutná a veľmi ťažko sa zapájala do veselých aktivít, pri ktorých sa deti jašili. Všetko robila s ostatnými deťmi, ale nebláznila sa. Ťažko sa jej rozprávalo o rodine. Bála sa o otca aj starých rodičov, ktorí zostali na Ukrajine. Všetkých nás viac spojilo, keď sme si občas pustili ukrajinskú rozprávku, alebo sa naučili ukrajinskú pesničku. Vtedy sme ju prvýkrát videli usmiatu.” vysvetľuje triedna učiteľka.

Malá Ukrajinka si na slovenčinu rýchlo zvykla, učí sa dobre a má veľa kamarátov. A keď jej niekedy v diktáte „ujde“ nejaký dĺžeň, tak za ňu spolužiaci okamžite orodujú u pani učiteľky, aby jej chyby nerátala, vraj preto, že sa ešte len učí po slovensky.

Príbeh o dievčatku z Ukrajiny, ktoré utieklo pred vojnou, rozpráva aj detská knižka Dievčatko, ktoré malo oči otvorené. Vyšla v rámci kampane Európskej komisie Majme oči otvorené a môžete si ju bezplatne stiahnuť na webstránke kampane, kde nájdete mnoho ďalších informácií o tom, ako pomôcť ľuďom utekajúcim pred vojnou.


Žilina: Niekedy sa potrebovali len vyrozprávať a uľavilo sa im

Zo začiatku ukrajinské deti vyhľadávali ukrajinských spolužiakov. Keď bolo niekomu smutno, prišiel cez prestávku na jedno miesto vo vestibule školy a vedel, že tam niekoho zo svojich ukrajinských spolužiakov stretne. To bolo počas minulého školského roka. Teraz tam už hlúčiky ukrajinských detí nevidno tak často. Skamarátili sa so slovenskými spolužiakmi vo svojich triedach aj vďaka tomu, že lepšie rozumejú po slovensky. Pre slovenské deti bolo zaujímavé spoznávať spolužiakov, ktorí hovoria cudzím jazykom. Prijali ich medzi seba a snažili sa im pomáhať. Niektorí ukrajinskí žiaci už opustili školu, niektorí sa vracajú do svojej vlasti. Budú im chýbať, hoci ich poznali len krátko.

Na Cirkevnú základnú školu Romualda Zaymusa v Žiline začali ukrajinské deti prijímať hneď, ako začali prichádzať na Slovensko. V súčasnosti je ich tridsať.

Súčasťou školy je inkluzívny tím pozostávajúci zo školskej psychologičky, špeciálnych pedagogičiek a pedagogických asistentiek. Pán riaditeľ Radoslav Kačur poveril dve asistentky starostlivosťou o deti, ktoré s rodinami ušli pred vojnou. Jednou z nich bola Veronika Humajová: „Na začiatku sme deťom pomáhali adaptovať sa na naše prostredie, hľadali sme spôsoby ako prekonávať jazykovú bariéru, učili sme ich čítať a písať latinkou. Popoludní sme mávali krúžok, ktorý sme nazvali Hry so slovami, aby si deti rozšírili slovnú zásobu a ľahšie si osvojili jazyk. Škola zároveň zariadila tlmočené rodičovské združenie pre ukrajinské rodiny neskôr zabezpečila aj ukrajinskú psychologičku a učiteľku. Počas letných prázdnin bol zrealizovaný na našej škole slovensko-ukrajinský letný tábor pre deti slovenské aj ukrajinské.“

Veronika Humajová zvykla vziať ukrajinské deti z hodiny slovenčiny a venovať sa im individuálne. Kým ich spolužiaci preberali napríklad vybrané slová, ona im pomáhala zoznámiť sa so slovenčinou. Často sa však stalo, že to neboli deti, kto počúval: „Potrebovali sa vyrozprávať. Často som preto ja počúvala ich aj keď som úplne nerozumela. Ale z toho, čo som vyrozumela, som pochopila, že hovoria o ťažkých situáciách, ktoré zažili. Dozvedali sa rôzne správy z domova, spomínali na spolužiakov na Ukrajine... najťažšia pre nich bola neistota, keď nevedeli, či sa vrátia alebo zostanú na Slovensku. Ich rodičia museli vyriešiť otázku ubytovania a zamestnania. Dnes je to už u väčšiny rodín jasnejšie a deti sú spokojnejšie.“


Prešov: Deti si k sebe nájdu cestu aj keď si úplne nerozumejú

Rodina druháka sa z Ukrajiny presťahovala ešte pred vojnou. Do prvého ročníka v roku 2022 teda nastúpil už v Prešove. Z najskôr uzavretého dieťaťa sa postupne stal komunikatívny chlapec so záujmom o techniku a prírodné vedy. „Keď ho nejaká téma baví, hlási sa a zapája sa do diskusie,“ vysvetľuje jeho učiteľka zo základnej školy na Kúpeľnej ulici. Školu navštevujú štyria žiaci ukrajinskej národnosti. „Deti pôsobia skromne, sú húževnaté, usmerniteľné a rady sa učia. Rodičia sú ústretoví, zapájajú sa do školských aj mimoškolských aktivít,“ konštatuje učiteľka.

Spočiatku bojovali s jazykovou bariérou, ale tá sa postupne zmenšuje. Občas sa stane, že mu učiteľka nerozumie, vtedy sa jej to snaží vysvetliť inak. V takých situáciách sa však často stáva, že jej jeho odpoveď pretlmočia spolužiaci. „Deti si k sebe nájdu cestu aj keď si úplne nerozumejú, pochopia sa,“ hovorí učiteľka, ktorá pri práci často využíva aj tzv. rovesnícke učenie. Keď vysvetlí látku, deťom necháva priestor na diskusiu a zdieľanie ich pohľadov. Budujú si tak vzťahy, učia sa zdieľať skúsenosti a prezentovať svoje myšlienky.

Deti z prešovskej základnej školy však prítomnosť spolužiaka s ukrajinským pôvodom neprekvapila. Od začiatku v škole stretávali aj spolužiakov, ktorých rodiny sa na Slovensko prisťahovali z iných krajín. „Akékoľvek dieťa príde do triedy, čaká ho prostredie dôvery. Vieme sa spolu otvorene porozprávať a dohodnúť. So všetkými pracujeme rovnako, na každom dieťati nám záleží,“ uzatvára učiteľka u Prešova.